Gordulič: Neviem, či som až taký vtipný. Raz za mesiac mám dvojdňovú krízičku
Gordulič: Neviem, či som až taký vtipný. Raz za mesiac mám dvojdňovú krízičku
„Chcel by som, aby Silné reči o päť rokov organizovali v Česku standup comedy s českými komikmi, v Rakúsku s rakúskymi a v Maďarsku s maďarskými,“ predpovedá Jano Gordulič.
„Veľakrát som debil na ľudí, na ktorých sa mi oplatí byť debil, alebo pri ktorých mám pocit, že to má zmysel. Čiže keď niekomu nakladám, robím to preto, že mi za to stojí,“ priznáva zakladateľ Silných rečí a scenárista JANO GORDULIČ.
Rozhovor si môžete vypočuť v Substack App, Apple Podcasts, stiahnuť ako MP3 alebo pridať do svojho RSS feedu.
Podcast Také otázky vychádza každý druhý pondelok v skrátenej verzii a toto je prepis celého rozhovoru.
„Ak si bol debil desať rokov vkuse, ako je možné, že ľudia pri tebe vydržali a dosiahol si to, čo si dosiahol?“ pýta sa moderátor podcastu Mário Šmýkal.
„Je to ako cukor a bič. Keď ti poviem, že je to dobré, ďakujem a držím ti palce, znamená to, že som to s tebou vzdal a už ťa nebudeme volať, preto už nemá zmysel rozprávať ti do práce. Keď niekomu nakladám a hovorím, čo by mal urobiť inak, tak preto, lebo s ním počítam do budúcna a chcem, aby sa zlepšoval,“ reaguje Gordulič.
Ako vzdeláva komikov? Ako vníma to, že niektorí z nich už prerástli svojho učiteľa a kvôli čomu musel ísť k psychológovi? Dozviete sa v rozhovore, ktorý trval viac ako 64 minút.
✂️ Prepis rozhovoru nie je doslovný. Jeho upravená verzia prešla autorizáciou.
Kedy si naposledy robil nejaký standup?
Toto nemá žiadny úvod? To je fantastické. Nemám rád podcasty, ktoré majú dlhé úvody. Vystupoval som pred dvoma týždňami v Košiciach na lokálnom standupe Hej ňe?, ktorý organizuje Diana Rennerová v miestnom Irish pube. Zaplatil som si vstupné a Diana ma poprosila, či nevystúpim, tak som išiel s firemkovým setom. Viem kedykoľvek teraz, keď so mnou zatrasieš o druhej v noci, tak viem ti dať 40 minút best of vecí, čo si pospomínam za tú 13-ročnú kariéru.
Nezabúdaš to postupne? Keď hrá nejaký interpret 40 rokov tú istú skladbu, tiež si ju občas musí pripomenúť, prípadne ho možno prestane baviť.
Preto to treba obmieňať. Keď som ešte vystupoval, tak som to obmieňal. Dokonca, nachádzam teraz materiály, ktoré som dal jedenkrát. Dal som si s tým prácu a napísal som to, ale potom som sa to zle naučil a strašne som to dodrbal na vystúpení, tak som to znenávidel.
Naďalej píšeš aj nové veci, alebo už len recykluješ staré?
Zvalcovala ma práca producenta. Zistil som, že sa to nedá robiť popri tom, ako riešiš telefonáty, peniaze, mítingy. Treba mať na to priestor a životné obdobie.
Keď máš raz za čas vhodné obdobie, nemusíš sa vtedy dostávať späť do formy? Predsalen, na vlne vtipu asi musíš zostať.
Podľa mňa to tak nefunguje, pretože nemám vlnu vtipu. Standup komici sú vtipní neustále a stále im tie veci napadajú. Keď bežec prestane behať a trénovať, tak jeho kondička sa zhorší, ale ešte stále, keď sa postaví proti bežnému človeku po roku, čo netrénuje, tak ho strašne rozmláti. Takto je to podľa mňa aj s humorom, že to musíš mať niekde v sebe.
No dobre, môžeš byť v priemernej forme stále, ale keď už príde k okamihu, že máš písať nejaký materiál, tak sa netrápiš? Netrvá ti to dlho?
Hej, je to odsedené. Raz tu bola na výlete švédska standup komička Babben Larsson a mali sme dlhú debatu, že minúta standupu je hodina písania. Keď chceš mať 15-minútový standup, musíš tomu venovať 15 hodín.
To nie je veľa. Za dva pracovné dni spravím jeden set?
Áno, dá sa to. Je lepšie, keď si to priebežne zapisuješ. Ja jednak strašne škrabem, zároveň si zapisujem tri slová. Zrazu sa s niekým dorozprávam, mám tri super joke-y, zapíšem si ich troma slovami, otvorím si to o dva týždne a vôbec neviem.
V žurnalistike existujú dve hlavné pozície, teda novinár a editor. Je toto aj v standupe?
V standupe je herec, režisér a scenárista. Musíš ten materiál napísať, musíš ho odprezentovať a ako režisér sa musíš rozhodnúť, čo ako povieš. Tomáš Hudák má výborný standup o tom, ako prichádza domov opitý a nespozná ho jeho vlastný pes. Hovorí: „Idem domov a už počujem, ako o tie dvere búcha chvostom. Otvorím dvere a hovorím: Rikinoooo.“ Mohol by ísť dvoma smermi. Buď povedať, že: „Ten pes na mňa pozerá, nadrbaného, nespoznáva ma, čo to je za človeka v tých dverách?“ Ale on povie: „Rikinooo,“ a za tým urobí prekvapený výraz. Na dve sekundy zahrá toho prekvapeného psa. Celá sála ide do smiechu. Namiesto celej jednej vety urobil iba polsekundový výraz tváre. To je to, že režisér sa rozhodol, že vieš čo, nehovorme to, iba zahraj psa na dve sekundy. Ten herec to potom musí dobre zahrať.
V Silných rečiach pristupujete aj takýmto spôsobom k tvorbe nových materiálov?
Snažil som sa to zavádzať, častokrát aj proti vôli komikov. Teraz sú aj začínajúci komici radi za feedback a už ma trošku poznajú. Feedback dávam úplne najbežnejším spôsobom, akým viem. Po 13 rokoch sa mi už nechce riešiť, že počuj, výborné to bolo, strašne sa mi to páčilo a mal si tam pekné veci. Ja idem spôsobom, že dobrý si bol, ale idem rovno k veci a častokrát radím, aby niečo úplne vyhodili.
Vieš poukázať aj na to, čo bolo dobré?
Áno, snažím sa už trošku zmeniť, lebo nebol som príjemný človek na bytie s ním. Snažím sa urobiť s tým niečo a človeka aj pochváliť, aby z toho nemal len zlý pocit.
Minulý rok vyšiel vo Forbes rozhovor so scenáristkou Ťažkého týždňa Luciou Pazičovou, ktorá na tvoju adresu povedala: „Aj keď bola práca s Janom občas komplikovaná, to, ako písal, ma veľa naučilo. Mať jeho ako editora, to bola najlepšia škola. V pohode by som vymenila päť rokov na žurnalistike za mesiac pri ňom.“ Čo mala na mysli?
Tých päť rokov žurnalistiky by som nevymieňal, zostaňte v škole. Ja som sa to naučil pri Stanovi Guštafíkovi. Keď som začal písať seriál Mafstory, mal som 22 alebo 23 rokov, a napísal som scenár, došlo mi od neho červené more. Keď som si to otvoril, jedna veta nezostala nedotknutá. Vôbec neriešil, že by ti predtým zavolal, že dobrý scenár, nezľakni sa, bude toho viac. Občas to urobil, ale väčšinou úplne na šupu.
Ja sa teda nebojím škrtať, pretože si myslím, že je omnoho náročnejšie urobiť niečo, čo má správnu dĺžku, ako napísať toho veľa. Aj sochári hovoria, že najskôr máš skalu a musíš z nej niečo vytesať, čiže vlastne odoberáš veci. Navyše, ty ako editor nevieš, že ona na tomto vtipe strávila hodinu. Je ti to jedno a vyhodíš to. Ale keď som niekde napísal, že toto treba urobiť inak, hneď som sa snažil navrhnúť aj dve, tri alternatívy. Tiež som sa tam snažil vždy hľadať nejaký dramatický oblúk, úvod, jadro, záver. Aby to išlo odniekiaľ niekam, veľmi to neodbáčalo a na konci to malo prekvapivý záver a možno odkaz na nejaký vtip zo začiatku. Plus k tomu som bol debil, pretože niekedy nie je čas chváliť.
Ale ak si bol debil desať rokov vkuse, ako je možné, že ľudia pri tebe vydržali a dosiahol si to, čo si dosiahol?
V zamknutej časti rozhovoru nájdete nahrávku v plnej dĺžke (64:41) a odpovede na otázky ako:
- Ako sa mení standup v čase?
- Aký typ humoru chýba na Slovensku?
- Ako ovplyvňuje humor korektnosť?
- Ako sa menia diváci? Neodnaučili sa smiať?
- Aký veľký biznis je standup?
- Čo bolo na Silných rečiach doteraz najnáročnejšie?
- Prečo je náročné preraziť v Česku so standupom?
- Ako sa mu darí dostať standup do Budapešti, Viedne a Prahy?
- Ako vzniká relácia Janolytik: Info za všetky prachy a ako dlho trvá tvorba jedného dielu?
- Je náročné glosovať pozitívne stránky alebo negatívne?
- Aký je recept na obsahovú dlhovekosť?🎧 Podcast Také otázky vyjde v skrátenej verzii o týždeň neskôr. Bude zadarmo a nájdete ho vo všetkých podcastových aplikáciách. Keby ste si chceli vypočuť alebo prečítať celý rozhovor už teraz, aktivujte si predplatné Školy nepísania 🔑